Pre aké kráľovstvo žijeme?

Existujú historické udalosti, ktoré národy oslavujú, lebo vnímajú ich pozitívny odkaz, nasledovaniahodný príklad ich aktérov. Pre nás Slovákov je nepochybne takouto udalosťou Slovenské národné povstanie, v ktorom sa mnoho Slovákov s obrovskou odvahou a rizikom postavilo proti vtedajšiemu nacistickému režimu. Podobnou udalosťou je iste aj Nežná revolúcia, či zápas štúrovskej generácie o svojbytnosť Slovákov.

Dnes s úžasom sledujeme zápas ukrajinského národa o ich vlastnú svojbytnosť, ktorý trvá od 24. februára minulého roka. Za pár dní nás čaká smutné prvé výročie ruskej invázie na Ukrajinu. Neviem, či si aj na Slovensku dostatočne uvedomujeme, že svojím rozsahom, tempom bojových operácií sa jedná o najväčší medzištátny ozbrojený konflikt v Európe od skončenia druhej svetovej vojny. Je to smutné výročie. Nie je čo oslavovať. Ostávajú iba „oči pre plač“, ako ďaleko môže zájsť ten starý a stále sa opakujúci hriech človeka – sebectvo, pýcha, túžba po moci a bohatstve.

Práve v spomínanom pamätnom týždni začne obdobie pôstu. Obdobie, ktoré nám ľuďom nastavuje zrkadlo toho, akými sme v skutočnosti, ako nás reálne vidí Boh aj pod maskami, ktoré na seba neraz berieme. Príbeh 1. pôstnej nedele – príbeh Ježišovho pokúšania na púšti, Jeho zápasu s lákavou diablovou ponukou moci, nám jasne ukazuje, aké je dôležité pokušenie hriechu, moci, slávy rozoznať a v počiatkoch jasne odmietnuť. Zahrávanie sa s hriechom, jeho bagatelizovanie je tak nebezpečné ako hra dieťaťa s ohňom. Aj malý oheň dokáže rozpútať veľký požiar. Aj malý hriech v zárodkoch (už v myšlienkach) môže neskôr priniesť človeku a jeho okoliu tragické a nedozerné následky. Človeku však nestačí hriech len diagnostikovať, odmietnuť ho, ale s ním od začiatku aktívne bojovať. Ježišov boj s hriechom spočíval v Jeho poslušnosti a dôvere v Boha a Jeho slovo. To je cesta k pravde a slobode aj pre nás dnes. To je východisko z marazmu, do ktorého sa neraz dostávame. Veď, keď sa každý deň modlíme „príď kráľovstvo Tvoje“, vyjadrujeme tým práve túto túžbu.

Rudolf Bohren hovorí: „Vieme, čo vravíme, keď sa modlíme: Príď kráľovstvo Tvoje!?“ Tu predovšetkým prosíme, aby sa pominula moja ríša, ľudská ríša. Obchodník skláňajúci sa nad kartotékou zákazníkov si myslí: To je moje kráľovstvo! Žena v domácnosti, ktorá si so záľubou prezerá svoj nový riad, si myslí: To je moje kráľovstvo! Robotník, ktorý kráča k svojmu stroju, si myslí: To je moje kráľovstvo! A tak by sme mohli pokračovať. Lekár vo svojej ordinácii je presvedčený: To je moje kráľovstvo! Farár – pri pohľade na svoj cirkevný zbor je presvedčený: To je moje kráľovstvo! Učiteľka pred deťmi v triede je presvedčená: To je moje kráľovstvo! Chlapec, keď zapína svoj počítač, keď vkladá do prehrávača svoje CD, keď telefonuje zo svojho mobilu, si je istý: To je moje kráľovstvo!

Každý človek má svoje kráľovstvo, veľké či malé. Má svoj životný priestor, v ktorom vládne. Hoci sa neraz ústami modlíme: „Príď kráľovstvo Tvoje!“, v myšlienkach skôr myslíme: „Nie, nie, príď moje kráľovstvo.“ A preto to tak neraz medzi nami vyzerá. Preto sa stretávame s toľkým sebectvom, ľahostajnosťou, neláskou, ktorá neraz prerastie aj do väčších rozmerov – „vojen“ v manželstve, rodine, cirkvi, spoločnosti, medzi národmi. Ak sa teda modlíme: „Príď kráľovstvo Tvoje!“, tak prosme: „Pane Ježiši, daj aby sa môj osobný život, moja rodina, pracovisko, trieda, ordinácia, firma, cirkevný zbor, zmenili na filiálku – pobočku Tvojho kráľovstva, v ktorom vládneš Ty a Tvoje hodnoty.“ Nech sa teda naše manželstvá, rodiny, pracoviská, cirkevné zbory, krajiny stanú takými filiálkami – pobočkami Kristovho kráľovstva. Miestom, na ktorom iní zažijú: Tu vládne Kristus, Jeho pokoj, Jeho láska. To je jediná cesta k pokoju, mieru, slobode a perspektíve.

Marek Cingeľ
tajomník biskupa Východného dištriktu

Celé číslo časopisu