Hľadám si miesto…
Vianoce majú moc. Moc, ktorá všetkých rozutekaných po svete vie priviesť späť do kruhu rodiny. Svet hľadajúci domov je jedným z mnohých tajomstiev Vianoc. No na Vianoce si aj Boh hľadá miesto v tomto svete. Hľadá domov medzi svojimi vlastnými, no Jeho vlastní Ho neprijali. Preto sa prvé Vianoce odohrali mimo kamier záujmu vtedajšieho náboženského, politického, či spoločenského sveta. Mnohí pritlačení politickou a finančnou objednávkou Ríma prichádzajú domov sa zapísať, aby cisár Augustus mal rozpočtový prehľad o výške svojich príjmov. Po vzácnom stretnutí rodín sa všetci opäť rozutekajú za povinnosťami a všetko sa dostane do starých zabehnutých koľají. Kolobeh návratov a odchodov je aj nám dobre známy.
Vstúpili sme do nového roka, do starých koľají povinností v práci, škole, rodine. Žijeme v priestore, kde si len tak nevpúšťame hocikoho. Neraz tu vládneme mocou, či túžbou, aby sa všetko točilo okolo nás. A tak idylka vianočného rodinného života sa rozpadá s odloženým vianočným stromčekom. Aké sú naše dni po Vianociach? Nie je aj pred nami to betlehemské dieťa na úteku do
Egypta, podobne ako utekalo pred kráľom Herodesom?
Herodes bol kráľom, ktorého pôsobenie vytváralo rôzne utečenecké vlny v kruhu jeho rodiny i v celej krajine. V snahe upevňovať svoju moc, neváhal likvidovať každého, kto by mohol ohroziť jeho trón, nevynímajúc aj svojich najbližších. Nezastavil sa pred ničím a nikým. Poslal do vyhnanstva a neskôr aj zlikvidoval členov svojej rodiny – manželku Mariamnu, jej starého otca Hyrkána, a matku dal zavraždiť. Podobne neprežili potencionálni uchádzači o trón – jeho synovia. V tomto kontexte bolo vraždenie betlehemských detí len ďalšou epizódou kdesi na vidieku.
Túžba po moci, túžba byť „bohom“, túžba, aby sa svet točil okolo mňa, bola ničiacou silou nielen kedysi v Jeruzaleme, ale často ju vnímame aj dnes.
Možno nie s krvavými dôsledkami a fyzickej smrti, ale s dôsledkom vzniku rôznych utečeneckých vĺn, ktoré sa rodia v blízkosti každého tyrana. Nechcem byť povrchný v hodnotení, ale nestojí za súčasnou utečeneckou krízou práve tyrania novodobých tyranov a narcisov, ktorí opojení mocou likvidujú všetko, čo ich zdanlivo ohrozuje? Koľko detí, či manželiek utieklo, alebo žije s myšlienkou úteku, lebo sa ocitli v blízkosti telesného, alebo duševného tyrana? Koľkí i dnes (vo svete a dokonca aj v cirkvi), chcú, aby sa svet točil okolo nich. Sú to ľudia idúci hlava-nehlava len za svojím
prospechom, ktorí neznesú, aby stratili svoje pozície.
Je ťažké, niekedy až bytostne nebezpečné žiť v záhrade „Narcisa“, bytosti, ktorá nemá dostatok sebavedomia, je závislá od mienky iných, ktorá dokáže byť krutá a pomstychtivá najmä voči tým, ktorí nejako narušili, či spochybnili jej „sebaobraz“.
Obraz, v ktorom sa stratil obraz Boží.
Myslím, že v každom človeku, kde Boh stráca svoje miesto, nájdeme tieto syndrómy. Aj v dejinách cirkvi veľakrát Boh stratil miesto v živote ľudí. Aj preto bolo dielo reformácie pred 500 rokmi časom milosti pre cirkev (kairos). Bol to Boží návrat k svojmu ľudu v moci slova, Ducha, spoločenstva. V slovách sola fidea, sola redemptione Christi, slova scriptura a sola gratia boli otvorené dvere, ktorými ľudia dávali Bohu prvoradý priestor života.
Ježišov útek do Egypta ukončila Herodesova smrť. Keď zomrel Herodes, Kristus si mohol nájsť domov v Božom ľude. Keď zomrieme sebe, keď zomrie v nás, vo svete, aj v cirkvi túžba po moci, túžba byť bohom, potom si môže v nás nájsť domov Boh s veľkým „B“. Potom náš život nebude útekom od Boha, ale Jeho návratom k nám a naším návratom k Nemu. A vtedy zažijeme v Božom čase milosti (kairos) nové Vianoce. Prajem sebe aj cirkvi, aby medzník 500. výr. reformácie nebol novou príležitosťou zápasov o moc a postavenie, ani rôznych duchovných utečeneckých vĺn, ale
časom, kde Boh si v nás bude nachádzať nový domov, kde bude rásť a my sa umenšovať. Vtedy obnova nebude len reformačným sloganom, ale mocou, ktorá spôsobí návrat pokoja, radosti, dobrých vzťahov, pokory, úcty v cirkvi aj vo svete.
Peter Mihoč
tajomník biskupa VD ECAV