Rozhodnutie pre odpustenie

Je to už tretí mesiac, čo trvá vojenská ruská agresia na Ukrajine. Mala to byť „blitzkrieg“ – rýchla vojna, ktorá v priebehu niekoľkých dní vojensky obsadí krajinu, ovládne Kyjev a vládu vymení za bábkový aparát, poplatný Ruskej federácii. No nevyšlo. Plány kremeľského politbyra klesli ku dnu ako povestný krížnik Moskva, pýcha ruského námorníctva. Vojna stále trvá, aj keď sa celý svet modlí za jej ukončenie a pokoj zbraní. Zapnúť spravodajstvo je čoraz ťažšie. Obrazy nespočetných foriem brutálneho ľudského utrpenia ťažko doliehajú na psychiku, aj keď nie sme priamymiv aktérmi pod raketovou paľbou ani v bezprostrednom ohrození života. Vďaka médiám a vojnovým reportérom sledujeme dianie na fronte v priamom prenose. Na záberoch sa striedajú zničené sídliská, nemocnice, materské školy. Deti uväznené v krytoch oceliarní Azovstaľ, ktoré už niekoľko mesiacov nevideli denné svetlo, bez jedla a vody. Ťažko ranení civilisti, ktorých nemá kto ošetriť. Ruky vytŕčajúce z masových hrobov v Buči. Mučenie, znásilňovanie žien a detí. Státisíce ľudí odvlečených do ruského zajatia cez „humanitárne koridory“. Matky plačúce nad hrobmi synov a mužov – hrdinsky padlých pri obrane vlasti. Rusi svoju „špeciálnu operáciu“ na Ukrajine spočiatku odôvodňovali údajnou ochranou rusky hovoriaceho obyvateľstva – kto z nich si však takto predstavoval osloboditeľov? Pavol Schwarz, biskup Evanjelicko-luteránskej cirkvi na Ukrajine verí, vkladajúc svoju nádej do všemohúceho Boha, že raz sa vraždenie a vojnové besnenie skončí: – „Veríme, že mier konečne nastane, ako aj čas, keď sa všetci budeme môcť posunúť k ďalšiemu kroku – naučiť sa s pomocou Božou odpúšťať.“ Ako však odpustiť to, čo je zdanlivo neodpustiteľné? Kde nájsť silu objať v láske agresora? Ako kresťania veríme, že jedine pod golgotským krížom, na ktorom Ježiš prosí za svojich trýzniteľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Odpustiť a neživiť v srdci zášť, je výzva, na ktorú často len ľudské sily a dobré úmysly nestačia. Od-pustiť znamená pustiť to, čo ma zraňuje a bolí, a odovzdať to Bohu. Spoľahnúť sa na Božiu spravodlivosť a jeho povestné mlyny, ktoré melú pomaly, ale isto. Odpustenie je jediný spôsob ako prelomiť začarovaný kruh zloby, ako začať odznova. Je prejavom Božej milosti aj vnútornej sily človeka odmietajúceho uviaznuť v slepej uličke nevraživosti a zatrpknutosti. „Odpustenie je jediná cesta, ako môže žiť brat s bratom po boku,“ povedal v panelovej diskusii o utečeneckej kríze Ján Molčan, farár v Partizánskej Ľupči, kde prijali viac ako 90 ukrajinských utečencov. Verí, že „aj keď je to veľmi ťažké, Boh môže dať silu k tomu, aby si dokázali odpustiť tak národy, ako jednotlivci. Je to však aj modlitebný boj“. To, aký majú postoj k Rusom Ukrajinci, prekvapilo Vladimíra Maťaša, vedúceho Medzinárodného mládežníckeho centra Ichthys: „V komunite, ktorá prešla cez naše mládežnícke centrum, som nezažil, že by bol v ich srdci hnev. A to k nám v poslednom čase prichádzali ľudia z Doneckej oblasti, ktorí majú príbuzných v Rusku, a tí neveria tomu, čo sa na Ukrajine deje. Z ich postojov a slov som však necítil nenávisť, skôr ľútosť. Neviem, či by som sám dokázal neprechovávať nenávisť voči niekomu, kto na mňa zaútočil. Mám pocit, že Ukrajinci nechcú žiť v hneve, napätí, neodpustení.“ Vzájomné odpustenie je však výzvou aj pre nás na Slovensku – pre naše vzťahy, rodiny, cirkev, štát. Ako ktosi povedal, hranica neleží medzi Michalovcami a Užhorodom – je v našom srdci. Potrebujeme a túžime žiť vo vzájomnom odpustení, a to aj preto, aby sme boli hodnoverným svedectvom pre tento svet.

E. Mihočová

 

Celé číslo nájdete

Tento obsah je dostupný iba pre predplatiteľov.

Ak chcete obsah zobraziť prihláste sa do svojho účtu, alebo si zakúpte predplatné.