70-TISÍC KAMIENKOV

Keď moja známa cestovala do Izraela, pýtala sa ma, čo mi môže doniesť. Poprosila som ju kamienok z rieky Jordán. Na moje prekvapenie mi priniesla kamienky tri – z Múru nárekov, Jordánu a Betlehema. Sú pre mňa zhmotnenými symbolmi udalostí, ktoré sa na tých miestach odohrali (a aj toho, že na mňa myslela).

Kameň sa v prípade potreby môže stať vražednou zbraňou, ale aj pomníkom, posvätným stĺpom alebo oltárom.

Keď Izrael, Boží ľud prešiel bezpečne Jordánom, Józue vybral 12 mužov, z každého kmeňa po jednom a prikázal im, aby zo stredu rieky vzali 12 kameňov. Mali byť znamením uprostred Božieho ľudu – Joz 4, 6 – 7: Keď sa vaši synovia v budúcnosti budú pýtať: Čo znamenajú pre vás tieto kamene?, odpovedzte im, že sa pretrhli vody Jordánu pred truhlou zmluvy Hospodinovej pri prechádzaní cez vodu. Tieto kamene budú na pamiatku Izraelitom naveky.

Práve biblického Józuu mi pripomenul výtvarník Peter Kalmus. Keďže má sčasti židovský pôvod po otcovi, silným spôsobom ho zasiahla téma holokaustu. Šokovalo ho, že to neboli desiatky, stovky, ale 70-tisíc Židov za Slovenského štátu, ktorí boli deportovaní a popravení počas vojny. Ako občan zvažoval, ako sa s ťažkou témou ľudsky, ale aj výtvarne a umelecky vysporiadať. Keď chodil po zdevastovaných židovských synagógach a cintorínoch, všimol si, že Židia dávajú na náhrobky kamienky, čo vojdú do dlane. Preto sa rozhodol, že trvalým mosadzným drôtom, ktorým sochári zvárajú sochy, obalí 70-tisíc kamienkov. Trvalo mu to 20 rokov. Každý deň si sadol do tureckého sedu a hodinu obaľoval 10 – 15 kamienkov. Všetky sú zo slovenských riek – riek jeho života: Dunaja, Hornádu a Váhu, nakoľko pochádza z Piešťan. Po 20 rokoch boli 9. septembra kamienky osadené do štyroch presklených vitrín v židovskej synagóge v Lučenci. 3 tony kamienkov a každý z nich originálny, rovnako ako každý náš zavraždený židovský spoluobčan.

„Príbuzní, ktorí prežili, vidia v každom kamienku konkrétneho človeka s konkrétnym menom a osudom,“ povedal Kalmus.

Prečo nemáme ako Kalmus pocit, že holokaust sa týka aj nás a že by sme sa s ním mali tiež určitým spôsobom vyrovnať? Treba si pravdivo priznať, že aj nemecká evanjelická cirkev sa otvorila nacizmu. Keď sa hlasovalo o tzv. árijskom paragrafe, spomedzi niekoľkých tisícov prítomných sa zdvihla jediná ruka proti – a to ruka Dietricha Bonhoeffera. Árijský paragraf, prijatý cirkvou v r. 1933, požadoval vylúčenie všetkých kresťanov, vrátane farárov židovského pôvodu z evanjelickej cirkvi. Členmi cirkvi mohli byť iba ľudia čistej rasy. Bonhoeffer na protest z cirkvi vystúpil, založil Vyznavačskú cirkev a postavil pomník: náhrobný kameň, keď ho nacisti popravili obesením.

Blíži sa 500. výročie reformácie – z akých kameňov pri tejto príležitosti staviame pomník my? Treba oceniť, že nemecká evanjelická cirkev sa na svojej poslednej synode v minulom roku dištancovala od antisemitských výrokov Martina Luthera. Aj súčasné Nemecko milosrdné k utečencom je spôsobom – možno podvedomým – vyrovnávania sa s minulosťou. Aby kresťanstvo prežilo so cťou ďalej, musí sa vyrovnať s niektorými etickými aspektami holokaustu, píše M. McGarry a pýta sa:

Čo môžeme vyvodiť z toho, že tak málo kresťanov zachránilo svojich židovských bratov a sestry, keď boli v núdzi? Pre prežitie kresťanstva je nutné, aby sme sa pozorne pozerali na skúsenosť tých, ktorí zachraňovali; potom budú kresťania vedieť, ako môžu žiť so cťou v budúcnosti.

Emília Mihočová,
šéfredaktorka eVýchodu