Osmičkový rok 2018

Onedlho ukončíme tzv. „osmičkový“ rok 2018. Už pár mesiacov pred jeho začiatkom mnohí špekulovali o tom, čo nám prinesie, pričom vychádzali z predpokladu, že v dejinách nášho národa sa každých 20 – 30 rokov odohrala nejaká významná dejinná udalosť. Udalosti posledných dvesto rokov tomu tak trochu aj nasvedčujú: V roku 1848 vystúpili štúrovci s demokratickým programom a so zbraňou v ruke, a žiadali autonómne postavenie Slovákov v Uhorsku. Zvlášť silno zaznela táto požiadavka na pôde Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku, v ktorej tvorili Slováci miernu väčšinu. O pár desaťročí neskôr, v roku 1918, naši predkovia túto nezávislosť dosiahli a prihlásili sa k novovznikajúcemu modernému, demokratickému a na svoju dobu liberálnemu Československu. Aj v tomto roku tvorili naši luteráni zásadnú mienkotvornú skupinu. V roku 1938 sa začali písať dejiny menej dobrých „osmičkových“ rokov. Najprv nás o slobodu a demokraciu pripravili nemeckí nacisti a o desať rokov neskôr, vo februári 1948, nás do svojej sféry vplyvu pripojili sovietski boľševickí komunisti. O ďalších dvadsať rokov neskôr, v auguste 1968, nás naši sovietski „bratia“ vojensky okupovali, aby mali istotu, že sa u nás neprejaví niektorý zo znakov „upadnutej“ západnej demokracie.

Trvalo ďalšie dve desaťročia, kým z nášho národa padlo jarmo totality a mohli sme prevziať zodpovednosť za svoje životy do vlastných rúk.

Ukázalo sa však, že nie všetci mali záujem o slobodu a zodpovednosť. Mnohí síce po slobode volali, ale najprv potichu a potom aj nahlas reptali a snívali/snívajú o „mastných egyptských hrncoch“. Spätný pohľad naznačuje, že Slováci, Česi, Maďari, evanjelici, katolíci, protestanti, židia i ateisti zažili v priebehu jedného storočia viac dejín, ako mnohé iné národy. Mnohokrát boli naši predkovia zbavení slobody, občianskych práv. Zopárkrát ukázali odvahu zabojovať o svoju dôstojnosť, o právo na život, na vieru, na slobodu. Vedeli však aj zaťať, ponížiť, vysmiať, odsúdiť, presunúť, zlikvidovať či odsunúť. Kto to robil? Naši? Cudzí? Robili to cudzí, pripojili sa aj naši. Keď bolo výhodné byť Maďarom, mnohí neváhali. So vznikom Československa významne narástol počet roduverných Slovákov pripravených deliť zvyšky monarchie. Neskôr podelili majetok židovský, potom nemecký a nakoniec bolo všetko „naše“.
Rok 2018 nepriniesol zmenu režimu. Asi teda nebude prelomový. Priniesol však hlbší pohľad do našich sŕdc, do našej duše. Ktosi nechal zabiť novinára a mnohých to nahnevalo. Občianska spoločnosť sa zaktivizovala, zaplnila námestia, prejavila nespokojnosť a túžbu po slušnosti. Už teda vieme, čo a koho nechceme. Naozaj všetci? Vieme však, čo a koho chceme? Verejná diskusia je otrávená urážkami a prázdnymi rečami bez obsahu. Dobovému trendu sa nevyhli ani kresťania. Ani evanjelickí. Poslovia s ľahkými komentármi plnými paranoje a hlúposti sa tvária ako mienkotvorní kazatelia. Stali sme sa súčasťou slobodného a demokratického sveta, v samotnej cirkvi sa hrdíme demokratickými pravidlami a otvorenosťou, nie sme však ochotní podieľať sa na riešení problémov, ktoré v spoločnosti vznikajú. Namiesto čistého evanjelia hľadáme len čisté účtovníctvo. Namiesto snahy o hľadanie riešení problémov tejto (slovenskej, európskej) spoločnosti a vyjdenia do sveta s otvoreným pomenovaním neduhov, tu živíme nacionálnu mytológiu a len ťažko skrývame obavy zo sveta, ktorému (asi) nerozumieme. Kým naši predkovia v 19. a 20. storočí formulovali svoju víziu v súlade s tým najmodernejším, čo vtedajší intelekt ponúkal, mnohí z nás dnes snívajú o pomeroch spred storočia…
Prajem nám všetkým, aby sa osmičkový rok 2018 stal prelomovým v našej spoločnej snahe o modernú Kristovu cirkev, ktorá rozumie a pomáha tomuto svetu, o cirkev, ktorá hovorí jazykom zrozumiteľným každému modernému človeku, o cirkev prinášajúcu Slovo do tohto sveta.

Marián Damankoš
riaditeľ Evanjelickej spojenej školy v Prešove
seniorálny dozorca Šarišsko-zemplínskeho seniorátu ECAV
poslanec Prešovského samosprávneho kraja